Eva Bródyová

“Hej, hej. Tým, že otec robil ako kameraman a občas ako režisér teda, snímky, ktoré chodili v kinách, ako týždeň vo filme, kde bolo jeho meno uvedené, tak samozrejme, že sme boli hrdí a tak, no. Naviac, doma som vedela, ktoré snímky robil on, aj keď tam bol len zoznam mien. Tým, že jeho slovenčina nebola taká dobrá a potreboval k niektorým snímkam urobiť aj komentár, tak občas, už keď som bola trošku staršia, trošku staršia, ale ešte stále na základnej teda škole, a mama nestíhala, tak ma nechal písať. Že on bude rozprávať a ja písať… Teda urobiť z toho slovenčinu! Tak bolo to náročné, lebo jeho rozvinuté vety boli nekonečné a dneska viem, že tá nemčina má aj iný slovosled, hlavne vo vedľajších vetách, a že proste… Tak on mi dal vetu a ja som bola z toho úplne zničená, ale ako z toho urobiť niečo, čo by mohlo byť… Ale takže presne viem, o čom boli snímky, ktoré on nejak takto doma on spracovával a pamätám si, že bol veľmi hrdý, že niekde medzi dvoma okresmi bola na ceste jama, ktorú nechceli ani jedni ani druhí, urobiť. A keď z toho urobil snímku, tak zrazu sa to našlo, a predsa len sa tá cesta dokončila. Takže on bol v tomto presvedčený, že nejakou takou kritikou on pomáha. Alebo nejakým postojom, ktorý vie, ale opakovane tie možnosti, čo ukázať, boli limitované.”

“Hej, no. December päťdesiatdeväť je vlastne šesťdesiate roky viac. To, čo som zažila… Nasťahovali sme sa do úplne nového domu, hej? Teda ja si nepamätám ten podnájom na Čapkovej, lebo to som bola úplne maličká. Sestra skôr, tá bola, sestra vedela aj maďarsky viac než ja, hej. Lebo ja som predsa len mladšia a brat, myslím, že nevie vôbec skoro nič. Takže to bolo zaujímavé, že kým tá babka žila, tak sme doma tú maďarčinu predsa len v nejakej podobe mali. Ale všetko na ulici rozkopané, to sme sa hrali na stavenisku. A a pamätám si ešte šesťdesiaty ôsmy, to som bola ešte veľmi malá… Nesmeli sme na veľkú cestu, kde väčšinou tie tanky chodili, tam sme nesmeli. Pamätám si, že tá babka mala strach. Momentálne chcela okná zatemňovať, keď počula lietadlá alebo čo. Ten strach z vojny bol zrazu znovu tu akože. Viem, že sa zhadzovali letáčiky, ako deti sme ich chodili zbierať, keď padali na našu ulicu. Ale nesmeli sme ísť v tom veku o moc ďalej, takže… nejaké tie správy z televízie, ale ja by som povedala, že tú vážnosť toho som vedela až neskôr. To sa týkalo… (dokumentarista) Šesťdesiateho ôsmeho. A vlastne, k tomu šesťdesiatemu ôsmemu by som sa nejak, ešte sa dostanem. Ale opýtal by som sa teda: Ste spomínali, že to mesto bolo rozkopané aj kvôli tomu, že tam nejaká nová výstavba bola? (dokumentarista) Nová výstavba. Skôr to bola nová výstavba, teda napriek tomu, že dostali sme z filmu byt. Tiež to nebolo jednoduché, lebo kde-kto dostával a v tom čase tiež to fungovalo cez známosti a hoci obidvaja rodičia boli v strane, což jako hej, ale mama to rozprávala, že sa musela presadiť. Zuzana Mináčová, vtedy vlastne začínajúca fotografka, ktorá bola rodinnou priateľkou, môžem to tak nazvať, hej, keďže u otca začínala ako fotografka, tak jej povedala, že tam musí ísť a musí sa presadiť a proste povedať, že jej otec bojoval vo vojne za oslobodenie, že jej otec zomrel v koncentráku, teda ako, alebo že na následky. Otec, sestra jeho priamo. Nakoniec si tá mama vybojovala, že otec dostal byt z filmu. Takže to nebolo také jednoduché v tom čase a mnohé veci išli cez… Už v tom čase niekto vie viac vydobyť, hoci mama mala pocit, že však každý vie, že takto to je, ale aj tak bolo treba za takéto veci bojovať. Takže sme mali nový byt, kde okolo stavali kúpalisko, takže sme sa hrávali v zákopoch.“

“Muselo to byť v tom čase (rok 1938 pozn. ed.), lebo ona už… neviem. Klamala by som, to by som si vymýšľala vlastne. A teraz nie som si istý. Tá teta bola od vášho otca staršia alebo mladšia? (dokumentarista) Podľa mňa to bola staršia sestra. Staršia… a neviete, kde presne boli chytení, alebo? (dokumentarista) Neviem. Neviem, kde to bolo, ale viem, že už to bolo na lodi a niekto si išiel ešte pre niečo, poviem niečo na cestu, hej, a proste nejak to… boli prezradení, no. Predpoklad, že niekto ich musel z tej partie, alebo niekto ich musel prezradiť. A teda vášho otca poslali v roku tridsaťosem do Bratislavy. (dokumentarista) Hej. Rodičia, že nech ide, tak on prešiel, hovorím, ako dvanásťročný. Sám išiel, což predsa len, z mesta do mesta a sám išiel, hej. Ale tí rodičia, ešte máme doma niekde pas, ktorý bol vystavený vo Viedni. A presne v ten istý deň je aj pečiatka, že prešli hranice, čo znamená, že oni naozaj čakali na pas, aby mohli oficiálne opustiť Rakúsko a prísť do… ako na Slovensko alebo na Československo. Kdežto otec ako chlapec, ho pustili cez hranicu nejako, hej. A opisoval to niekedy? Že vracal sa v spomienkach, čo prežíval a či si ako taký malý chlapec vôbec uvedomoval, vtedy čo sa dialo? (dokumentarista) Ja si myslím, že to áno. Áno, áno, áno! Voľakedy, keď sme v škole museli čítať manifest, hej, tak on hovoril, že to mal už v dvanástich rokoch prečítané a vedel, že tá cesta týmto smerom by mohla ísť a akože to bolo jasné. Že tým ľuďom, ktorí… opakujem sa hej, ktorí sa nejak informovali, čítali, tak bolo jasné, že to je zlé a že treba ujsť, hej. Takže on mi len hovoril tú situáciu, že na hranici musel tým ľuďom klamať, že škola dneska neni a že ide k tete. Což vlastne pravda bola. Takže jeho pustili ako dieťa samého, bezproblémovo viac-menej, kdežto tí rodičia asi potrebovali pas, aby ich pustili cez hranicu. “