Gabriella Karin

* 1930

  • “A cítili ste nejaký ten nárast antisemitizmu už pred vypuknutím vojny… že nejaké náznaky od ľudí, alebo až potom, keď to tak vypuklo? Ja sa pamätám, keď sme museli hviezdu nosiť. Neviem, v ktorý rok to vyšlo… moja stará mama mala tú hviezdu a chytila tašku… a keď vyšla na ulicu, tak to chcela schovať… ale stará pani, bolo jej to niekde vidieť a tam boli mladí… začali kamene na ňu hodiť, slová a všeličo povedali. Skutočne, to nezačalo, že hodili ľudí… začalo to so slovami. Ako ste to vy osobne vnímali, že ešte ako mladá žena… vtedy ešte dospievajúca… že ste mali desať až pätnásť rokov v tom období… že ako ste to vy vnímali, že sa to začalo takto diať… Kde sme mali ten obchod, tam bol dvor a tam boli deti, tak som sa išla hrať. A jeden chlapec, ktorý nebýval v tom dome, ale jeho mama bola práčka tam, tak ten keď ma videl, zbil ma vždy. Som prišla domov k matke a plakala… hovorí: “Pozri, ja ti nemôžem pomôcť, pomôž si sama.” Ja som bola taká malá… čo môžem robiť? Jedného dňa idem tam… nikoho nebolo a ja som mala to… skočila som na tom… Švihadlo? Švihadlo… šťastná, nikto tu nie je, ja môžem sa hrať. A zrazu som videla ako prišiel… a keď prišiel trošku bližšie, tak som chytila jeden koniec a som to otočila. Tak som ho našla tam … môžem to povedať anglicky? Áno. I hit him in the groin. Kričal… nikdy ma neudrel, nezbil! Mama poslala z obchodu… čo ja viem, ovocie a veci… lebo sme sa báli, že matka pôjde a povie, že židia… vieš.”

  • “A miesto už nebolo pre babičku. Jedna rodina Blanárových… vtedy bola Bratislava bombardovaná a veľa ľudí, možno nie celá rodina… možno muži zostali v Bratislave pracovať, ale rodina išla na dediny… a tí odišli do Malženice a vzali moju babičku a povedali, že to je ich mama. Ja som ju chcela vidieť, ale bolo to veľmi ťažké ísť. Ale potom v jeden deň, som išla tam a bola pár dní tam. A bola som chorá, nádchu som dostala… nič komplikované a rodičia povedali: “Poď domov, poď domov… poď späť.” Tak môj strýko… nechceli aby som išla na vlak, lebo všade hľadali židov… tak môj strýko prišiel na bicykli… to bolo asi štyridsať, tridsať kilometrov… Malženice. A vzal ma… som sedela vzadu na bicykli, tak sme nemuseli ísť na hlavnej ulici… mohol to urobiť. Prišli sme do Bratislavy, nemohli sme ísť už na bicykli. Všade bolo plno ľudí… nie len na stranách… policajti, Hlinkova garda a Nemci v uniforme… to bolo v štyridsiatom druhom. Jako sme išli, jeden Nemec mňa chytil… a som sa veľmi zľakla. Strýko nečakal minútku… chytil moje… Ramená? Alebo… Jak sa to povie? Plecia! Plecia? Plecia… plecia, chytil. Vytiahol ma z ich rúk a ja som rýchlo išla medzi ľudí… len tak na kolenách, až som prišla niekde, kde už neboli ľudia. Potom som už nevedela kde som, ale nejako som si našla miesto… prísť domov. A ten strýko tiež medzičasom niekam odišiel… alebo? Vtedy ja som ho stratila… ale on prišiel.”

  • “A o tej možnosti emigrovať… to ste už uvažovali od začiatku, alebo ako sa to vyvíjalo u vás? Nie hneď… nie na začiatku… možno on myslel, ale jedného dňa prišiel a hovorí: “Ja idem… tu je Hagana transport…”, štyri boli, štyri Hagana… tak my sme prišli s druhým. Hovorí: “Keď chceš byť mojou manželkou, tak… okay!” Tak som bola zamilovaná tak… na ulici sme len tak chodili a… Ak on… my sme mali tú svadbu a nechceli ľudia… oni boli… jak sa to volá Mikulov… Mikulov… pri Olomouci bol ten tábor a nechceli dať tým chlapcom dovolenku, because… lebo každý povedal, že idem sa ženiť a prišiel len domov… neženil sa. Tak nechceli im dať na ženenie sa. Tak nejako utiekol, my sme sa zobrali a musel ísť hneď späť. A… Potom muž keď ukázal, tak dali mu pár dní. A vlastne ten výcvik v tom tábore… ako dlho vlastne prebiehal, že to boli mesiace, týždne? V tom Mikulove… Mesiace… To boli mesiace… v tom… som to vedela… Mikulov? Pri Olomouci… Mikulov, Mikulov? Neviem teraz. A vlastne to bol čisto vojenský výcvik, alebo… To bolo… ja viem tú históriu, to neskoršie som sa dozvedela… Golda Meirová… ona nebola ešte prime ministerka, ale bola už v úrade. Poslali ju do Ameriky, do Chicaga kde bola konferencia, ale oni nevedeli, že ona príde. A keď prišla, tak dala speech… pýtala o 25 milión dolárov… štyri airplane chceli kúpiť. Takú dobrú prednášku dala, že dostala 50 miliónov. Jako ja viem, Czechoslovakia mala tie lietadlá. Štyri lietadlá kúpila a štyri transporty s mladými vojakmi, ktorí dostali v Mikulovci… Mikulovec! V Mikulovci… tréning… a my sme prišli druhým transportom a dovolili aj rodičom. “

  • “Keď boli tie deportácie, my sme nemali nijaké papiere… ja som bola doma, nebola som v škole, neviem prečo, ale… a ten dom, kde bol ten obchod, v noci bol… je brána tam… zavretý. Ktorý tam dával pozor, emergency… on bol policeman. Zvonili na bráne, otvoril. Piati prišli… polícia prišla a hovorí: “Máte židov tu?” Aaa, jedna family, rodinu… ale tí sú prekrstení, od kedy sa narodili. Prečo to povedal… to nemá žiadnu… Alebo boli kresťania, alebo neboli kresťania. “Chceme ich vidieť.” Prišli… my sme sedeli s kuframi… mysleli sme, že nás… nemali sme nijaký papier… potom mama našla niečo, ale… boli sme zabalení, že nás vezmú, vedela že sme na liste… A každý prišiel, neprišli však dnu k dverám… pozrel sa, odišiel… druhý sa pozrel, pozeral… a odišli. Ten manažér prišiel a povedal: “Oni sa pýtali, či mám tu židov a to som im povedal… oni boli prekrstení od narodenia… sú kresťania… som, povedal som dobre?” Nemohol si povedať lepšie, odišli! A už potom nikdy takéto kontroly neboli? Nie.”

  • “A po tom vypuknutí povstania, alebo ako prišlo to vojsko… tam ste spomínali pána Blanára… že ako k tomu prišlo, alebo ako to prebiehalo? Mama vedela, že Nemci prídu. Našla v tej Slovenskej lige, jeden byt. Tu bývali Karol Blanár s mojou tetou… to bola jeho láska. A tu bol prázdny byt… lebo veľa ľudí odišlo… nie lebo chceli, lebo bombardovali Bratislavu. Možno muži zostali pracovať, ale rodiny išli do Malženice… to bol… niekde, kde bolo ticho. A tak tam bol jeden byt a mama hovorila s tým, ktorý tam býval, že… ale nepovedala, že sú židia, to on nevedel… ale na druhý deň, brali židov. Tak dal nám ceduľu, odíďte z bytu, inak vás zahlásim. Tak ten byt bol tak… tu sme my boli a tu bol Karol Blanár. Tak mama išla tam… čo môžeme… nemôžeme nikde ísť… na uliciach berú ľudí. Tak poďte sem, poďte sem… A to sme boli my… otec, matka, ja… boli tam dvaja bratia od mamy, teta a dvaja kamaráti. Len ona bola prv a kamarátka od mojich rodičov. My sme boli tam asi od septembra do apríla, neviem už presne. A možno dva mesiace pred tým, než sme boli oslobodení… jeho vzali v štyridsiatom druhom… Koho? Manžela od tej ženy, ktorá tiež bola s nami. Tá mamina známa… Áno. A ako sa volala vlastne? Schultz… Ester Schultz. Jeho neviem posledné meno. A… Tak jeho vzali v štyridsiatom druhom a my sme nevedeli. “

  • Celé nahrávky
  • 1

    Bratislava, 12.07.2024

    (audio)
    délka: 02:34:08
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Nezáleží, akej farby sú tvoje oči, akej farby sú tvoje vlasy, akej farby je tvoja pokožka, všetci sme rovnakí ľudia. Nemusíme každého milovať, ale musíme rešpektovať každého človeka na tejto zemi, všetci máme právo tu byť!

Gabriella Y. Karin počas dokumentovania životného príbehu
Gabriella Y. Karin počas dokumentovania životného príbehu
zdroj: Post Bellum SK

Gabriella Y. Karin sa narodila 17. novembra 1930 v Bratislave do rodiny so židovským pôvodom. Bola jediným dieťaťom svojich rodičov, otca Arpáda Földesa a matky Šavelty, rodenej Kurkovej. Arpád sa so Šaveltou spoznali v Nitre popri práci. Netrvalo dlho a zobrali sa. Začali spoločný život v Bratislave, kde vlastnili obchodík s názvom Delikates. Keďže rodičia boli pracovne vyťažení, dá sa povedať, že Gabriella s babičkou vyrastala a mala k nej opodstatnene veľmi blízko. Jednoznačne veľmi ťažko znášala následné odlúčenie od babičky v roku 1942, v čase vyčíňajúcej Druhej svetovej vojny, počas ktorej bola prichýlená kresťanskou rodinou, Blanárovými, aby sa nedostala do transportu. Od roku 1942, v čase deportácií, sa Gabriellina rodina ukrývala v sklade pri ich obchode Delikates. Neskôr, nakoľko bola Gabriella oficiálne adoptovaná svojou tetou Elenou Binderovou, ktorá bola pokrstená, sa dostala do Kláštora uršulínok v Bratislave. Bola súčasťou vyučovacieho procesu a jeden rok zároveň bývala na internáte, čím jej zachránili život. Keď bola situácia pokojnejšia, odišla naspäť k rodičom do skladu na Špitálsku ulicu v Bratislave. Po príchode Nemcov, teda od septembra 1944 do potlačenia Slovenského národného povstania, sa rodina ukrývala v byte v Slovenskej lige, odkiaľ bola zakrátko poslaná preč pretože boli Židia. Nemali kde ísť. Na poslednú chvíľu ich prijal sused Karol Blanár, ktorý zároveň už u seba ukrýval ich tetu, svoju tajnú lásku. V jeho malom byte sa tak už skrývala Gabriella s rodičmi, ich teta, dvaja matkini bratia a dvaja priatelia. V neľahkých podmienkach, avšak v bezpečí, vydržali až do apríla 1945, do oslobodenia. Po oslobodení, Gabriella začala študovať na miestnej rodinnej škole v Bratislave, kde strávila ešte tri nasledujúce roky. V roku 1948 sa spoznala s budúcim manželom Františkom. Manželstvo však František podmienil rozhodnutím emigrovať. V roku 1948, sa im tak podarilo emigrovať do Izraela, pričom dva mesiace po nich, prišli aj Gabriellini rodičia s vecami. Gabriella sa tam začala venovať vyšívaniu. V roku 1967 sa rodina rozhodla emigrovať znovu, avšak tentokrát do Spojených štátov amerických, Los Angeles, kde žijú dodnes. V súčasnosti, sa Gabriella venuje sochárstvu a tiež prednáša najmä v Múzeu holokaustu a v Múzeu tolerancie v Los Angeles. Zastáva rolu lektorky od roku 1992 a rozpráva o tom, čo musela prežiť.