Ivan Marton

* 1945

  • Šéfredaktorom bol vtedy poslucháč žurnalistiky Peter Zeman, ktorý si vytvoril taký nejaký užší kruh a on bol prakticky jediný platený zo všetkých ostatných, postupne tam nastúpil aj Martin Bútora, ako redaktor, Michalovský ako výkonný redaktor v tom čase, a boli sme tam aj ďalší redaktori, ako napr. Drahoš Machala, neslávne známy, hej, alebo Ľuboš Jurík, to bola taká reportérska dvojica, ktorá v tom čase robila veľmi zaujímavé reportérske také reportáže hej z rôznych oblastí. Drahoš Machala sa vtedy zaslúžil o to, že sa rehabilitoval v plnom rozsahu Clementis, vtedy sa objavili prvýkrát veľké materiály o Clementisovi. No a my sme prakticky, dokonca pokiaľ si dobre spomínam, ani neboli tie texty honorované, ktoré som písal. Až v 68. roku som na nejakých 6 mesiacov nastúpil na polovičný úväzok ako kultúrny redaktor a bol som platený za svoju prácu.

  • No tam bol pioniersky vedúci aj na škole, to nebol pedagóg, to bol jednoducho úradník, by sme dneska mohli povedať, ktorý bol zamestnaný v tej škole ako pioniersky vedúci a staral sa o mimoškolskú aktivitu tých žiakov, ale väčšinou to bol, v našom prípade sme mali pionierskeho vedúceho, ktorý sa vyžíval v tom, že nás pravidelne nechával po škole v triede, a trávil s nami čas tým, že nám dával nezmyselné úlohy a sledoval, ako prechádzame z triedy do triedy a na základe toho nám na jednej poškolskej hodine dal úlohu, každému jednému, o sťahovaní národov, aby hovoril.

  • Pri úmrtí Stalina aj Gottwalda sme boli ešte v Podbrezovej. Keď Stalin zomrel, tak samozrejme, my sme vedeli, kto je Stalin, však sme boli v 2. triede, veľmi dobre sme sa orientovali, však Stalin bol na každom druhom časopise a na každej druhej chodbe a dokonca si pamätám, my sme stáli v škole aj čestnú stráž pri jeho soche a ja si pamätám, že som predvádzal mŕtveho Stalina, že som si ľahol na zem a som ležal na zemi a som povedal, že som Stalin, ktorý zomrel. Nemal som z toho žiadne vytriasačky ako dieťa, ale myslím, že otcovi to oznámili a sa sťažovali, aj triedna učiteľka sa sťažovala vtedy.

  • Celé nahrávky
  • 1

    Bratislava, 10.12.2024

    (audio)
    délka: 02:16:12
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Považujem sa za Podbrezovčana a za Horehrončana, lebo tam som strávil prakticky prvých 8 rokov svojho života

Ivan Marton počas eyd natáčania
Ivan Marton počas eyd natáčania
zdroj: Dominik Janovský

Ivan Marton sa narodil 16. apríla 1945 v Bratislave. Odtiaľ sa však hneď po jeho narodení presťahovali do Podbrezovej, kde jeho otec Ivan, lekár, dostal za úlohu rozbehnúť obnovu nemocnice v Podbrezovej, v ktorej sa stal aj primárom a riaditeľom. Otec pochádzal zo židovskej rodiny. Mama, Margita Martonová, pomáhala otcovi, bola ženou v domácnosti a neskôr pracovala v cestovnej kancelárii Čedok. Pretože bol jeho otec lekárom, mal počas celého obdobia existencie ľudáckej Slovenskej republiky výnimku, vďaka ktorej mohol pracovať. Spolu so svojím otcom sa v roku 1944 zapojil aj do Slovenského národného povstania a pomáhal raneným partizánom v horách. Po Povstaní ho pamätníkova mama ukryla spoločne s jeho rodinou, čím ich zachránila pred deportáciou. V úkryte sa schovávali až do apríla 1945. Ivanova mama otehotnela v čase Slovenského národného povstania. Celý čas chodila do práce a popritom na mieste dnes neznámom ukrývala svojho budúceho manžela spolu s jeho rodinou. Po vojne sa Ivan s Margitou zobrali. V Podbrezovej strávil Ivan prvých osem rokov svojho života a začal tam chodiť aj do ľudovej školy. V roku 1947 sa Ivanovi narodila sestra Nadežda. Po rokoch sa rodina Martonovcov vrátila naspäť do Bratislavy. Základnú školu dokončil v Bratislave. V roku 1959 ho prijali na Strednú všeobecnovzdelávaciu školu Petra Jilemnického, kde zmaturoval v roku 1962. Následne sa prihlásil na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského na katedru Hudobnej vedy, pretože inklinoval k hudbe. Fascinovala ho. Na vysokej škole teda päť rokov študoval muzikológiu. Na prelome rokov 1964/1965 založili bratislavskí študenti žurnalistiky časopis ECHO bratislavských vysokoškolákov, v ktorom pôsobil ako redaktor kultúrnej rubriky. Promoval v roku 1967. Absolvoval postgraduálne štúdium na Inštitúte muzikológie v Hamburgu. Prvého apríla 1970 nastúpil ako dramaturg do Slovenskej filharmónie. Tam pôsobil až do roku 1978. Následne pracoval v Účastinnej spoločnosti Slovart, kde pôsobil ako odborný referent na gramo-oddelení. Jeho úlohou bolo predávať a nakupovať gramoplatne či LP platne. Od mája 1989 pôsobil na tej istej pozícii, ale pracoval pre zahraničného partnera, pracuje tam dodnes. V novembri 1989 sa zúčastňoval protirežimových demonštrácií. Bol v koordinačnom výbore Verejnosti proti násiliu. V januári 1990 bol kooptovaný ako poslanec Národného zhromaždenia v Prahe. V úlohe poslanca pôsobil do konca júna 1990. Aktívne sa zapájal aj do boja proti mečiarizmu, ktorý prebiehal v roku 1998. Okrem toho pomáhal s organizáciou Medzinárodného festivalu súčasnej hudby. S manželkou Beatrix Stariáni sa spoznal práve vo filharmónii, kam chodievala na koncerty. Spolu mali dve dcéry: Xéniu a Uršuľu.